Diego Alves: Pro národ Flamengo

Je pred nami príležitosť znovu získať slávu z minulosti. Ako viete, nebolo ľahké sa sem dostať. Je obzvlášť veľmi náročné dostať sa do finále Pohára osloboditeľov a byť na špici brazílskej ligy.

Teraz je čas ukázať, čo všetko dokážeme.

Na tento okamih som čakal celý svoj život. Rovnako ako náš klub, aj ja som musel prekonať veľa vecí, aby som sa sem dostal. Začnem pekne od začiatku.

Keď som mal 5 alebo 6 rokov, už v tom čase som bol zamilovaný do futbalu. Vo veľkej miere to bolo kvôli otcovi, ktorý chcel byť futbalistom. Musel ale urobiť rozhodnutie, aby sa postaral o našu rodinu. Vždy miloval túto nádhernú hru, ale nikdy ma do futbalu nenútil. Celá zodpovednosť bola na mne.

A môže to znieť akokoľvek divne, ale vždy som chcel byť brankárom. Áno, čítate správne - brazílske dieťa, ktoré chcelo byť brankárom. Keď som vyrastal v São José dos Campos, miloval som pozorovať brankárov v 90. rokoch: Taffarel, Zetti...

Bol som mladý, keď sa moja rodina presťahovala z São José dos Campos do Ribeirão Preto a tam som začal hrať futbal v klube zvanom Regatas. Dovtedy som ten klub nepoznal, ale hral som proti skvelému futbalistovi - má rovnaké meno ako ja a už vtedy ukázal nesmierny talent - Diego Ribas.

Čo k tomu povedať? Jedine to, že to bolo veľké utrpenie, mať za súpera niekoho ako on. Aj napriek tomu som ale miloval byť brankárom. Miloval som tú perspektívu, ktorú mi to dodalo do hry a ako som videl všetko pred sebou. Miloval som vidieť celé ihrisko. A miloval som byť lídrom obrany. Sú to také brankárske veci, že?

Niekedy sa ale stanú také veci, ktorým spočiatku nerozumieme. Aj napriek tomu, že som si ako brankár veril, veľa ľudí neverilo mne. V skutočnosti nedokázali uveriť tomu, že by som mohol nastupovať na tejto pozícii.

Bolo to kvôli tomu, že som mal problém: bol som tučný.

No, asi by bolo lepšie, keby som povedal, že som bol ,,tučný".

Dovoľte mi uviesť niekoľko súvislostí. Keď som bol malý, trpel som ochrnutím tváre v dôsledku ušnej infekcie. Moja liečba si vyžadovala, aby som bral silný liek zvaný kortikoid. Bohužiaľ, kortikoid môže spôsobiť zadržiavanie vody v tele. Moji priatelia o tomto vedľajšom účinku nevedeli a boli prekvapení, koľko kíl som pribral.

Aby som to skrátil, trpel som.

Raz, tesne pred zápasom, sa mi dokonca otec iného chlapca smial, keď som mu povedal, že som brankárom Regatas. Žiadny problém: v tom istom zápase som chytil pokutový kop a potom mi ten istý chlap po zápase gratuloval.

Aj napriek všetkým tým veciam som hral ďalej.

O niekoľko rokov sa stal futbal oveľa dôležitejšou súčasťou môjho života. Z predmestia São Paulo som skončil v Atléticu-MG, v jednom z najpopulárnejších klubov v Brazílii. O tri roky neskôr som prestúpil do Španielska, do Almérie. Keď som prišiel do Španielska, bolo to náročné, kvôli očakávaniam Brazílčanov. Dokonca som musel odpovedať na otázku, ktorá sa zdá byť až príliš smiešna na to, aby bola pravdivá: ,,Má vôbec Brazília dobrých brankárov? O útočníkoch vieme."

Áno, viem že to bolo obdobie Ronaldov, Robinhov, Kaká...ale počuli vôbec niekedy o Taffarelovi, Zettim alebo o Didovi? V skratke, bolo to, akoby som musel začať od nuly, pretože to vyzeralo tak, že novinári na tlačovej konferencii ani len nevedeli o mojom potenciáli...musel som im dokázať, že áno, mám na to hrať na tak vysokej úrovni.

Nebolo to jednoduché. Keď som prišiel do Španielska, hral sa tam odlišný futbal - hra bola veľmi dynamická. Lopta sa pohybovala oveľa rýchlejšie v Európe, ako tomu bolo v Brazílii. Spočiatku som bol na lavičke, ale mal som možnosť sledovať pohyb brankárov.

A potom sa to stalo. Dostal som svoju šancu. Prvý brazílsky brankár hrajúci v La Lige. A môj debut bol proti FC Sevilla. Bol to historický deň. Som hrdý na to, že môžem povedať, že som bol menovaný mužom zápasu.

V tom istom čase som sa prispôsobil inému štýlu života, inej kultúre. Bolo to veľmi ťažké - nevedel som, čo si mám objednať v reštaurácii a nemal som sebavedomie na úplne jednoduché veci, ako ísť napríklad ku kaderníčke.

Bolo to po prvýkrát čo som žil v inej krajine. Mal som iba 22 rokov. Zo známeho talentu v Atlético-MG, k dokázaniu samému sebe, že na to mám v Almérii. Úplne od začiatku.

Na ihrisku to bolo pre mňa ľahšie. Rýchlo som si vybudoval povesť ,,chytača pokutových kopov" - a parapenaltis. Pokutový kop je určujúcim momentom v zápase a myslím si, že každý brankár má svoje vlastné triky na chytenie strely, najmä dnes, keď má každý prístup k toľkým informáciám. Viete, s technológiami sa počet chytených pokutových kopov zvýšil.

Ja mám ale radšej inú metódu využívania technológií. Poviem vám o tom: vždy sa snažím zostať pokojný a uisťujem sa, že prenášam zodpovednosť - tlak - na strelca. Vnímam to ako psychologickú vojnu.

Počas môjho života som absolvoval veľa psychologických vojen sám so sebou, hlavne v detstve. Počas pokutového kopu môže strelec urobiť akékoľvek rozhodnutie, ale ja stojím na bránkovej čiare, sústredím sa na to kto som a čím som si prešiel: otec chlapca, ktorý sa na mne smeje. Vplyv Taffarela a Zettiho. Spôsob, akým ma podporoval môj otec bez toho, aby na mňa tlačil. Všetky tie veci dotvárali moju osobnosť. A teraz mi dodali kľud, ktorý potrebujem na to, aby som viedol obranu toho najväčšieho tímu na svete.

Áno, čítate správne. To je fakt. Flamengo je najväčší tím na svete. A iba tí, ktorí vstúpili na preplnenú Maracanã v čase rozhodujúceho zápasu - buď Pohára osloboditeľov, alebo brazílskej ligy - vedia, o čom hovorím. Hovorím vám, ta atmosféra je iná.

Keď som bol malý, nemal som poňatia, aké je to byť súčasťou Flamenga. Až keď prídete do Rio de Janeiro, získate predstavu o tej majestátnosti. Je to iný level. Hovorí sa, že existuje 45 miliónov fanúšikov Flamenga. Po celom svete sú ľudia s dresom Flamenga.

Je veľmi ťažké opísať slovami, čo to znamená mať na sebe dres Flamenga. Keď vstupujete na Maracanã, do tohto posvätného futbalového chrámu, máte pocit, akoby ste boli vo vnútri koláča, ktorý je v peci. Dres Flamenga vyzerá ako droždie a dav je pec.

A potom si predstavte, že na Maracanã, v týchto podmienkach, chytíte pokutový kop. Môžem o tom hovoriť iba preto, že som už chytil pokutový kop na Bernabéu, v Mestalle a na ďalších štadiónoch po celom svete. Nič sa nevyrovná pocitu, keď chytíte pokutový kop na Maracanã. Myslím si, že pokutový kop je vyčerpávajúci pre každého zúčastneného. Tento som rok ale chytil už niekoľko pokutových kopov: proti Emelecu a proti Vascu. A ak by finále Pohára osloboditeľov dospelo k pokutovým kopom? Brácho, budem v kľude.

Keď som sa pred dvoma rokmi rozhodol vrátiť do Brazílie a chytať za najväčší klub na svete, názor mojej ženy bol prvý, ktorý som chcel počuť. Nechcem nikoho znevažovať a viem, že nehovorím za každého, ale vždy chcem vedieť jej názor. Nemôžete hrať niekde, kde vaša rodina nechce byť. Keď mi moja manželka povedala, že ,,s ňou môžem počítať," vedel som, ako budú jednania ďalej pokračovať.

Aj napriek tomu som nevedel, čo ma čaká. Keď som opustil brazílsky futbal pred viac ako 10 rokmi, súvislosti boli úplne iné. Vtedy kluby predávali svojich hráčov do Európy. Teraz ich z Európy kupovali. Keď som prišiel, v klube už boli hráči ako Juan, Diego Ribas a Everton Ribeiro. Štadióny a ihriská prešli transformáciou, ktorá bola potrebná pre organizáciu Majstrovstiev Sveta v roku 2014. Na týchto štadiónoch ide lopta rýchlejšie a musel som sa znovu adaptovať na brazílsky štýl futbalu - čo si väčšinou u brankárov vyžaduje veľa úsilia, kvôli strelám z veľkej vzdialenosti.

Takže to nebudem popierať. Spočiatku bol pre mňa tento prechod veľmi ťažký. Veľmi dobre však viem, že nič, čo trvá dlho a je príjemné, neprichádza ľahko. Dnes už môžem povedať, že prestup do Flamenga bolo správne rozhodnutie.

A poviem to aj napriek tomu, že rok 2018 bol veľmi ťažký. Je veľmi pravdepodobné, že neviete, čo sa stalo. Ľudia s inými záujmami mi chceli ublížiť, ale ja som s tým nechcel obťažovať Flamengo. Brazílsky titul bol stále na dosah. Bolo to veľmi náročné obdobie a je celkom pravdepodobné, že by som tu už dnes nebol a nehájil farby Flamenga, ak by sa v priebehu Nového roka neudiali tak veľké zmeny.

Keď som si už myslel, že nebudem pokračovať v drese Flamenga, tak sa klub a moji spoluhráči spojili, aby ma podporili. Keď som si predstavil, že už nikdy nedostanem šancu, tak ma trénerský tím na čele s Abelom Bragom objal a ukázal mi, ako sa na mňa v ďalšej sezóne spoliehajú.

Bol to nový začiatok, bez debaty.

Táto zmena sa v skutočnosti predĺžila v roku 2019 príchodom ďalších kľúčových hráčov, ktorí sa pripojili k nášmu tímu a pomohli vytvoriť v klube dobrú atmosféru.

S príchodom Jorgeho Jesus sa situácia ešte viac zlepšila. Pre nás je to Jorge. Pre vás je to ,,Mister".

,,Olé, olé, olé, olé...Mister, Mister."

Atmosféra, brácho, je iná.

Pon Jorge Jesus prišiel, aby zmenil hru Flamenga a aby v určitom zmysle zmenil to, ako sa prezentuje brazílsky futbal.

K terajšej úrovni nám dopomohlo viacero faktorov, vrátane klubového prostredia, kvality hráčov (takých, ktorí chápu, čo to znamená hrať za Flamengo) a samozrejme intenzity, ktorú vyžaduje pán Jorge Jesus.

Veľa z toho je spojené s osobnosťou Jorgeho Jesusa. Ako mnoho iných trénerov, nevie iba to, ako pripraviť svoje mužstvo - vyžadovaním maxima od svojich hráčov - takisto ale vie, ako prečítať našich súperov. Keď sme túto sezónu vybehli na ihrisko, rozumeli sme tomu, čo potrebujeme urobiť a výsledky sa dostavili.

Jorge chce z Flamenga urobiť značku, model, ako hrať futbal. A jeho model má štýl: pressovať súpera. Hovorí nám: ,,Dnes budeme hrať ako Flamengo."

Zvyšok už poznáte.

,,Olé, olé, olé, olé...Mister, Mister."

Nič z toho by sa ale nestalo, drahý fanúšik Flamenga, bez tvojho nekonečného entuziazmu. Áno, motivuje nás to na ihrisku. Dokonca aj naši súperi to vedia.

Jeden z najťažších okamihov tejto sezóny bol odvetný zápas proti Emelecu na Maracanã. Viete o čom hovorím, pretože ste boli na Maracana, alebo povzbudzovali pri televízii alebo počúvali rádio.

Prehrali sme úvodný zápas v Ekvádore 2:0. Pred odvetným zápasom ste vy, fanúšikovia, spolu s národom Flamengo, uzavreli zmluvu: na podporu tímu po dobu 90 minút. To urobilo celý rozdiel, pretože sme už v prvom polčase vsietili dva góly. Išli sme na polčasovú prestávku nadšení výkonom, ale...

V druhom polčase sa ale Emelec pozviechal a začal vyrážať do protiútokov. Z ničoho nič bol zrazu Emelec bližšie k našej bránke. Na tomto zápase bola jedna vec, na ktorú nikdy v živote nezabudnem. Dokonca aj teraz, keď zavriem oči, spomeniem si na dorážku hráča Emelecu. Ani som sa nepohol. Štadión v tej chvíli stíchol. A lopta išla...mimo! Bol to moment, po ktorom by išlo takmer všetko z kopca. Jediný moment.

Potom sa našim fanúšikom opäť vrátil dych a zápas dospel k pokutovým kopom. Jeden som dokázal chytiť, ďalší išiel mimo bránku. A z ničoho nič sme postúpili.

Vy, fanúšikovia, viete aký rozdiel dokážete urobiť v takýchto zápasoch. A my vieme, aká je táto sezóna výnimočná. Chceme zanechať stopu v klubovej histórii titulmi. To, či vyhráme alebo nie, je iná vec, ale my sa na ňu pripravujeme a sme hladní po zlepšovaní sa v každom jednom zápase.

V ostatných rokoch sme boli blízko k víťazstvám. Nedostali sme sa však do cieľa. pretože sme sa v rozhodujúcich momentoch príliš obávali. Tentoraz je to iné. Tím má viac skúseností a hráči sú sebavedomejší - a dav je základnou súčasťou tejto histórie.

Vieme, že vy, priaznivci Flamenga, ste nároční, ale zároveň vášniví a vynakladáte nemalé úsilie na podporu svojho tímu. Aby som bol úprimný, môžem iba snívať o tom, aké to je sadnúť na metro spievajúce Flamengo, dostať sa na štadión a fandiť svojmu tímu celý zápas a potom sa vracať domov oslavovať. Jedného dňa to chcem prežiť, pretože tá energia, ktorú cítime z ihriska je elektrizujúca.

Je to červená lavína.

Preto vieme, že keď strelíme prvý gól, ten druhý je bližšie ako nikdy. Nie je to arogancia. Je to preto, že to vyzerá ako zápas v boxe. Súper padá na podlahu, počuje počítanie a keď sa postaví otrasený na nohy, nedokáže ustáť ten tlak.

Je to červená lavína.

V roku 1981, keď sa Flamengo dostalo do finále Pohára osloboditeľov, nebol som ešte na svete. Veľa fanúšikov Flamenga ešte nebolo na svete, aby videlo, čo dokázal tím okolo legendárneho Zica. O 38 rokov neskôr máme šancu prepísať históriu vo finálovom zápase proti River Plate.

Vieme, že nie všetci fanúšikova budú v sobotu na štadióne Lima. Už teraz ale cítime to teplo davu, ako koláč v peci. Posledné dni, kamkoľvek som išiel, počul som: ,,23-ho! 23-ho!" Pred niekoľkými dňami, keď som išiel do reštaurácie, za mnou prišiel čašník a hovorí mi: ,,Už som si požiadal o voľno na 23-ho, brácho!"

Fandiť Flamengu je: utrpenie, pot, krik, podpora, radosť.

Od nás môžete očakávať náš štýl, pressovanie súpera, môžete čakať našu koncentráciu a odhodlanie.

,,Hraj ako Flamengo," ako hovorí Mister.

Keď som sa vrátil do Brazílie, nevedel som, čo je to hrať za Flamengo, ale dnes to už viem. Rozumiem tomu. Je to niečo iné.

Prekonal som veľa prekážok, aby som sa dostal tam, kde som dnes.

Musel som ostatným dokázať, že to ,,tučné decko" môže hrať futbal.

Keď som prišiel do Španielska, musel som sa prispôsobiť inej kultúre, inému hernému štýlu a musel som dokázať, že aj v Brazílii sú brankári.

Potom som sa musel znovu naučiť hrať futbal v Brazílii a prekonať určité prekážky, aby som videol obranu najlepšieho klubu na svete.

No a teraz som tu, pripravený na finále Pohára osloboditeľov.

Bude to výnimočný deň a dúfam, že sa staneme víťazmi.

Nech sa stane čokoľvek...Národ Flamengo, vieme, že ste s nami.

Originálny článok: theplayerstribune

Flamengo napokon zvíťazilo vo finále Pohára osloboditeľov 2:1, kedy ešte niekoľko minút pred koncom prehrávalo 1:0. Obidva góly vsietil Gabriel Barbosa.

Flamengo sa navyše behom 24 hodín stálo aj víťazom brazílskej ligy!

Gratulujeme!