Kalidou Koulibaly: Všichni jsme bratři

Myslím si, že pokiaľ ste niečo také neprežili, je ťažké to pochopiť. Je to veľmi škaredá vec a ťažko sa o tom hovorí. Pokúsim sa vám to vysvetliť, pretože je to dôležité posolstvo a chcem, aby to každé dieťa, čo si bude čítať tento článok, pochopilo.

Najprv sa ale musíme porozprávať o nenávisti.

Po prvýkrát som pocítil nejaký rasizmus vo futbale v zápase proti Laziu, niekoľko sezónu dozadu. Vždy keď som mal loptu, fanúšikovia začali vydávať rôzne zvuky. Nebol som si ale istý, či sa mi to iba nezdá. Keď lopta opustila hraciu plochu, opýtal som sa spoluhráčov: ,,Robia to iba mne?"

Zápas pokračoval a ja som si uvedomil, že niektorí fanúšikovia Lazia napodobňovali zvuky opice, keď som sa dotkol lopty. Nemôžete vedieť, čo máte v takom momente robiť. Boli chvíle, kedy som chcel odísť z ihriska a upozorniť na to, ale ihneď som si uvedomil, že presne to chceli docieliť. Hovoril som si: ,,Prečo to robia? Lebo som čierny? Nie je to normálne, byť čiernym mužom na tomto svete alebo čo?"

Jednoducho hráte iba hru, ktorú milujete. Rovnako ako tisíckrát predtým. Cítite sa ranený. Cítite sa urazený. Úprimne, prichádza to do bodu, kedy sa prakticky za seba hanbíte.

Po chvíli rozhodca p. Irrati zastavil zápas. Pribehol ku mne a hovorí: ,,Kalidou, som s tebou neboj sa. Zastavme to skandovanie. Pokiaľ nechceš, aby sa zápas dohral, daj mi vedieť."

Myslím si, že to bolo od neho veľmi odvážne. Ja som mu ale povedal, že chcem, aby sa zápas dohral. Komentátor sa prihovoril ku fanúšikom a o tri minúty sa opäť hralo. Skandovanie ale neprestalo.

Po konečnom hvizde som išiel do tunela a bol som veľmi, ale veľmi nahnevaný. Potom som si ale spomenul na niečo veľmi dôležité. Pred zápasom so mnou na nástup išiel malý chlapec, ktorý ma držal za ruku. Opýtal sa ma, či by som mu po zápase nedal dres. Sľúbil som mu, že mu ho dám. Tak som išiel späť a hľadal som ho. Našiel som ho na tribúne a dal som mu svoj dres. A viete čo mi povedal ako prvé?

,,Mrzí ma, čo sa stalo."

Naozaj ma to veľmi ovplyvnilo. Tento malý chlapec sa ospravedlňoval za neviem koľko dospelých ľudí. A bola to prvá vec, nad ktorou rozmýšľal - ako sa cítim.

Povedal som mu: ,,To nevadí. Ďakujem. Ciao."

To je detská duša. To je to, čo dnešnému svetu chýba. Viem, že sa tieto incidenty nedejú iba kvôli farbe pleti. Počujem, ako kričia aj na mojich spoluhráčov. Srbských hráčov volajú ,,cigáni", dokonca aj neapolčanov ako Insigne volajú ,,neapolské s*ačky".

Musíme byť lepší. Stane sa incident, klub vydá pekné vyhlásenie a znova sa to opakuje. Vídime, ako veľa sa toho zmenilo v Anglicku. Keď niekoho identifikujú, dostane zákaz vstupu na štadión na zvyšok života. Dúfam, že sa to stane jedného dňa aj v Taliansku. Tiež rozmýšľam naď ľudmi, ktorí to robia. Ako ich prinútite sa zmeniť? Ako zasiahnete ich srdce?

Nemám na to odpoveď. Jediné čo môžem, je povedať vám môj príbeh.

Možno, keď sa na mňa niektorí ľudia pozrú, vidia futbalistu. Čierneho futbalistu. Som ale oveľa viac, ako iba to. Mojim najlepším kamarátom vždy hovorím: ,,Keď sa na mňa budete pozerať ako na futbalistu a nie ako na malého Kouliho, ako na svojho kamaráta, potom som v živote zlyhal."

Vyrastal som vo francúzskom mestečku Saint-Dié, kde žilo veľa emigrantov - zo Senegalu, Maroka, Turecka. Moji rodičia sú zo Senegalu. Môj otec prišiel skôr. Bol drevorubač. Áno, pravý francúzsky drevorubač. Predtým, ale ako dostal túto prácu, prišiel do Paríža bez papierov a pracoval v textilnom mlyne. 7 dní v týždni. Žiadne voľno cez víkend. Pracoval tak 5 rokov, aby našetril dostatok peňazí na to, aby mohol do Francúzska doviezť svôjho brata. A potom sa narodil v Saint-Dié malý Kalidou (moje meno bolo vybrané z Koránu).

Moja mama rada rozpráva príhodu o tom, ako sa išli prvýkrát naspäť do Senegalu. Mal som 6 rokov a mal som trochu strach. Bolo to prvýkrát, čo som sa mal strenúť s mojimi starými rodičmi a bratrancami a sesternicami a bol som trochu šokovaný tým, ako ľudia žijú v iných častiach sveta. Všetky tie deti pobehovali dookola a hrali bosé futbal. Bol som z toho trochu rozladený, priznám sa.

Moja mama hovorí, že som ju prosil, aby sme išli do obchodu a kúpili všetkým topánky, aby som si s nimi mohol zahrať futbal.

Moja mama mi ale povedala: ,,Kalidou, veď sa vyzuj. Choď hrať tak ako hrajú oni."

Nakoniec som zahodil svoje topánky a išiel som hrať futbal s mojimi bratrancami a sesternicami - a práve tu začína môj príbeh. Keď sme sa vrátili do Francúzska, každý deň som chodil hrať futbal do parku za naším domom. Bolo tam toľko veľa emigrantov, že sme zvykli hrať proti sebe ako Senegal proti Maroku. Turecko proti Francúzsku. Turecko proti Senegalu.

Bolo to Majstrovstvá Sveta každý jedeň deň.

Toto bolo susedstvo, kde...ako to vysvetliť? Keď vaša mama niečo potrebovala, nemuseli ste ísť hneď do obchodu. Najprv ste sa išli spýtať svojich susedov. Žiadne dvere neboli zavreté, chápete? Keď som prišiel ku kamarátovmu domu a povedal som: ,,Dobrý deň, je tam Mohammed?"

Jeho mama povedala: ,,Nie, je vonku. Nechceš sa zahrať na PlayStation-e?"

Vidíte? Nemali sme doma PlayStation, tak som sa vyzul a išiel som si oddýchnuť dovnútra, ako keby som išiel ku nám domov. Bol som tam vítaný.

Keď mi povedala: ,,Kalidou, choď do obchodu a kúp nejaký chlieb," tak som ho išiel kúpiť, akoby to bola moja vlastná mama.

Keď vyrastáte v takomto prostredí, každý je pre vás ako brat. Sme čierni, bieli, Arabi, Afričania, Moslimovia, Kresťania, áno - ale všetci sme Francúzi. Všetci sme hladní, tak si poďme dať spolu turecké jedlo. Alebo dnes večer poďme všetci do nášho domu a poďme jesť senegalské jedlo. Áno, sme rozdielni, ale nakoniec, všetci sme rovnakí.

Pamätám si na Majstrovstvá Sveta 2002 a na to, ako sme museli ísť od školy počas zápasu Francúzsko - Senegal. Turnaj bol v Japonsku, takže tam bol časový posun. Počas prestávky sme všetci vyšli von a hrali sme futbal, akoby sme práve hrali finále Majstrovstiev Sveta, ale potom sme sa museli vrátiť dovnútra a učiť sa.

Boli sme veľmi smutní.

Zápas bol o 14:00.

O 13:59 nám povedal učiteľ: ,,Poďme, všetci si otvorte učebnice."

Otvorili sme si učebnice. Snívali sme. Nikto sa nedokázal sústrediť na čítanie. Mysleli sme na Henryho, Zidana, Dioufa...

Prešli dve minúty. Tri. Potom sa učiteľ pozrel na hodinky.

Povedal: ,,OK, odložte učebnice."

Pomysleli sme, čo sa to deje? O čom to hovorí?

Pokračoval: ,,Teraz si pozrieme jeden dokumentárny film, o ktorom som presvedčený, že vás nebude baviť."

Vzal do ruky ovládač od malého televízora v triede a zapol zápas.

Povedal: ,,Bude to naše tajomstvo, áno?"

Bol to jeden z najkrajším okamihov v mojom živote. Bolo nás v triede 25 - Turci, Maročania, Senegalčania, Francúzi - boli sme ale všetci spolu. Pamätám si na to, ako Senegal zvíťazil a ja som išiel zo školy domov a uvidel som všetkých mojich senegalských kamarátov ako tancujú na ulici. A potom, pretože všetci boli šťastní, sa k nim pridali aj tureckí a francúzski rodičia.

Táto spomienka mi utkvela v pämati, pretože o tom je futbal. O tom bolo moje susedstvo.

Môžete mať v živote úplne všetko - môžete mať peniaze, možete mať nádherné autá. Nikde si ale nemôžete kúpiť tieto tri veci: priateľstvo, rodinu a pokoj.

To sú najdôležitejšie veci v živote.

Nekúpite si ich nikde. Toto je to najdôležitejšie, čo by sme mali učiť naše deti. Toto ma učili moji rodičia. Futbal ich vôbec nezaujímal. Naozaj, vôbec.

Moji rodičia nechodili na moje futbalové zápasy. Môj otec prišiel raz. Moja mama nikdy. Niekedy ale pozerali moje najväčšie zápasy v televízii. Vždy som mal v pamäti to, že pokiaľ oni neprídu na štadión, musím priniesť štadión ku nim.

Musím byť v televízii, aby ma videli hrať.

Nikdy nezabudnem na to, ako som bol prvýkrát nominovaný na zápas prvého tímu Metz. Nastúpil som v závere zápasu a vedel som, že zápas vysiela televízia. Takže priamo po zápase som telefonoval mojej mame a povedal som: ,,Mami, pozerala si sa? Bola si šťastná?"

Povedala mi: ,,Šťastná? Veď vždy hráš futbal. Je to normálne. Je to niečo, čo máš rád, nie? No a teraz si iba v televízii. Je to pekné."

Nemyslela to zle - jednoducho taká je. Pre ňu je to rovnaká hra, akú som hral, keď som bol malý chlapec. Pre niektorých ľudí by bolo možno lepšie, ak by sa na to pozerali rovnako. Futbal je hra, ktorá by mala ľudí spájať, nie? Vďaka futbalu som precestoval svet. Išiel do Genku, do Belgicka, potom do Neapola v Taliansku, naučil som sa veľa jazykov a spoznal som veľa rôznych ľudí.

Existuje výraz: ,,Keď sa naučíte všetky jazyky, môžete otvoriť všetky dvere."

Nebudem vám klamať, som rovnako vinný ako každý, kto má predsudky o ľuďoch a miestach. Predtým, ako som prišiel do Neapola som sa veľmi bál, pretože som neovládal jazyk a počul som, ako niektorí ľudia hovoria o mafii, o kriminalite a podobne. Nikdy som tam nebol, takže som nevedel, či hovoria pravdu, alebo nie.

Vlastne, toto je vtipná príhoda.

Keď som hrával v Genku, prišiel ma navštíviť môj kamarát Ahmed a mal u mňa zostať niekoľko dní. Čakám naňho na vlakovej stanici a z ničoho nič mi volá neznáme číslo.

Odpovedal som po anglicky: ,,Haló, kto je tam?"

Hlas hovoril: ,,Ahoj, tu je Rafa Benítez."

Povedal som: ,,Ale Ahmed, prestaň si zo mňa robiť srandu. Čakám tu na teba."

Položil som.

On mi volal znova a ja už som začínal byť nervózny.

Povedal som: ,,Ahmed prestaň. Som tu. Kedy prídeš?"

Povedal: ,,Haló? Ja som Rafa Benítez."

Znova som položil.

Potom mi volal agent. Zdvihol som telefón.

Hovorí: ,,Kouli, ako sa máš? Počul si o Rafovi Benítezovi z Neapola? Zavolá ti."

,,Čo???!!! Robíš si zo mňa srandu? Myslím si, že mi práve volal. Myslel som si, že je to môj kamarát a robí si zo mňa srandu!"

Môj agent zavolal Rafovi a vysvetlil mu, čo sa stalo a potom mi Rafa znova zavolal. Zdvihol som telefón, akoby sa nič nestalo.

Povedal som: ,,Zdravím Rafa! Zdravím! Bonjour! Hola! Hello!"

Povedal: ,,Ahoj, chceš aby som hovoril po anglicky?"

A ja: ,,Ako si želáte, budeme hovoriť tak, ako chcete."

Tak sme skončili pri francúzštine.

Pýtal sa ma veľmi veľa otázok - či mám priateľku, či chodievam na párty, či poznám mesto, hráčov?

Povedal som: ,,No, šéfe...Poznám Hamšíka?"

Pravdou je, že som nepoznal žiadnych hráčov, ani mesto, ale samozrejme som poznal Rafu Beníteza a naozaj ma veľmi zaujalo všetko, čo hovoril.

Hneď potom som volal agentovi a povedal som mu: ,,Urob čo musíš. Ideme do Neapola!"

Do konca zimného prestupového obdobia zostávalo 48 hodín a Neapol sa nedokázal dohodnúť s Genkom. Rafa ale dodržal svoje slovo a kúpil ma v lete. Keď som prišiel na lekárske testy, bol som veľmi nervózny, pretože som ešte nehovoril taliansky. Na chodbe sa so mnou zvítal prezident klubu, p. De Laurentis.

A myslím si, že toto hovorí všetko o Neapole a o klube.

Pozeral sa so smiechom na mňa a hovorí: ,,Ou, ty si Koulibaly?"

,,Áno, ja som Koulibaly."

,,Veď, ale si vôbec vysoký? Nemáš merať 192 centrimetrov?"

,,Nie, pán prezident, mám 186 centimetrov."

A on povedal: ,,Do kelu! Všade sa píše, že máš 192 centimetrov! Musím sa porozprávať s Genkom, aby mi vrátili nejaké peniaze!"

Ja na to: ,,Je to v poriadku, pán prezident, môžete zaplatiť celú sumu. Každý centrimeter vám vrátim na ihrisku, sľubujem."

Veľmi sa mu to páčilo. Smial sa a povedal mi: ,,Ok, ok, vítam ťa v Neapole. Vítam ťa tu."

Po testoch ma vzal Rafa na obed a prvú vec, ktorú urobil ešte predtým, ako sme si vôbec objednali bolo, že vzal zo všetkých ostatných stolov poháre na víno. Položil ich pred seba a pohyboval s nimi po stole. Pomyslel som si: ,,Čo to robí? Zbláznil sa?"

Hovorí: ,,OK, teraz ti ukážem našu taktiku."

Prišiel čašník a tréner posúval poháre po celom stole a hovorí: ,,Takto hráme. Ideš sem, potom tam. Rozumieš tomu? Teraz musíš robiť dve veci: pochopiť túto taktiku a naučiť sa po taliansky."

Povedal som: ,,Ok, šéfe, ok."

Keď som sa vrátil z krátkej dovolenky, zavrel ma Rafa do miestnosti s videoanalytikom a ukazoval mi moje najlepšie momenty. Ukážkové prihrávky, dribling, vkĺzačky.

Hovorí: ,,To, to a to?"

Odpovedám: ,,Áno? Je to dobré, nie?"

A on na to: ,,Tieto s*ačky už nikdy nerob!"

,,Ale veď som získal loptu!"

Je ťažké preložiť nasledujúcu časť, ale povedal: ,,To je na ho*no! Získal si loptu kvôli tvojej sile. Ak by bol tvoj protivník múdrejší, mal by si problém."

Potom mi ukázal ďalšie video. Veľmi nudné. Jednoduché momenty.

Usmieval sa a hovorí: ,,Áno, toto je dobré. Toto je veľmi dobré."

,,Ale, šéfe, toto sú jednoduché veci."

,,Áno, Kouli, presne!"

Toto hovorí úplne všetko o mojej skúsenosti v Neapole. Keď som prišiel do Neapola, bol som chlapec. Stal som sa lepším futbalistom, pretože som sa naučil taktiku TOP úrovne. S taktikou sú tu naozaj precízni. Najdôležitejšie však je, že som sa stal rodinne založeným človekom a pravým neapolčanom.

Dokonca aj keď idem domov do Francúzska, kamaráti ma nevolajú ,,Senegalčan", alebo ,,Francúz". Povedia: ,,Ale, prichádza Neapolčan."

Neapol je mesto, ktoré miluje ľudí. Pripomína mi Afriku, kvôli všetkej tej láskavosti. Ľudia na vás iba nezazerajú. Chcú byť vo vašej blízkosti, chcú sa s vami porozprávať. Ľudia vás milujú. Moji susedia ma berú ako ich vlastného syna. Odkedy som v Neapole, som iným človekom. Našiel som pokoj.

Najlepšie na tom je, že sa tu narodil môj syn. A na ten deň nikdy nezabudnem, pretože je to jeden bláznivý príbeh, ktorý vám povie o Neapole všetko.

Pozrite, moja žena išla ráno na kliniku a my sme hrali večerný domáci zápas proti Sassuolu. Mali sme video a mne začal zvoniť telefón. Normálne ho vypínam, ale obával som sa o svoju ženu.

Volala mi päť, alebo šesťkrát.

Našim trénerom bol v tom čase Maurizio Sarri. Je to veľmi prísny chlapík. Takže som to nechcel zdvihnúť. Video skončilo, tak som utekal na chodbu, zdvihol telefón a moja žena mi hovorí: ,,Musíš okamžite prísť. Tvoj syn ide na svet!"

Prišiel som za Sarrim a hovorím mu: ,,Šéfe, je mi to ľúto, ale musím odísť. Môj syn prichádza na svet!"

Sarri sa na mňa pozrel a hovorí: ,,Nie, nie, nie. Dnes večer ťa potrebujem, Kouli. Naozaj ťa potrebujem. Nemôžeš odísť."

,,Toto je narodenie môjho syna, šéfe. Môžete urobiť čo chcete. Dajte mi pokutu, suspendujte ma, je mi to jedno. Ja idem."

Sarri vyzeral zaskočene a fajčil tú svoju cigaretu. Fajčil, fajčil, rozmýšľal...potom konečne povedal: ,,Ok, ok, tak choď teda na kliniku. Ale musíš sa na zápas vrátiť. Potrebujem ťa, Kouli!"

Išiel som na kliniku tak rýchlo, ako sa len dalo. Pokiaľ ste sa nešli stať po prvýkrát otcom, nedokážete si predstaviť ten pocit. Nemôžete zmeškať pôrod vášho syna. Dorazil som na kliniku napoludnie a o 13:30 sa narodil malý Neapolčan. Dali sme mu meno Seni. Bol to najšťastnejší deň v mojom živote.

O 16:00 mi telefonoval p. Sarri. Tento pán...musíte to pochopiť...on je blázon. Hovorím to v dobrom, ale je to blázon!

Hovorí: ,,Kouli? Ideš naspäť? Potrebujem ťa! Naozaj ťa potrebujem! Prosím!"

Moja žena odpočívala a pravdepodobne ma potrebovala tiež. Nechcel som ale sklamať mojich spoluhráčov, lebo ich vážne milujem. A milujem mesto Neapol. Dostal som požehnanie od mojej ženy a išiel som na štadión. Takže som tam, pripravujem sa na zápas a Sarri vyvesil základnú zostavu. Pozerám...pozerám...pozerám...

A moje číslo tam nie je!

Hovorím: ,,Šéfe! Robíte si zo mňa srandu?"

,,Čo? Je to moje rozhodnutie!"

Posadil ma na lavičku!

Dokonca ma ani nevystriedal!

Povedal som mu: ,,Šéfe! Môj syn! Moja žena! Nechal som ich tam! Povedali ste, že ma potrebujete!"

A on na to: ,,Áno, potrebovali sme ťa na lavičku."

Celá táto dráma a ja som dokonca ani nenastúpil!

Keď na to pomyslím teraz, chce sa mi smiať. Vtedy sa mi chcelo plakať.

Možno si myslíte, že je to negatívny príbeh. Pre mňa je ale tento príbeh všetkým, čo na Neapole milujem. Ak by som to mal vysvetliť, nerozumeli by ste tomu. Je to ako vysvetlovať vtip. Musíte jednoducho navštíviť mesto a budete to cítiť. Je bláznivé, áno. Ale je láskavé.

Možno ma poznáte o niečo lepšie.

Som futbalista, áno.

Som čierny futbalista.

To nie je všetko, kým som.

Som Moslim. Som Senegalčan. Som Francúz. Som Neapolčan.

A som aj otec.

Bol som na veľa miestach, naučil som sa veľa jazykov a otvoril mnoho dverí. Mal som to šťastie a zarábam veľa peňazí. Znova vám ale pripomeniem tie najdôležitejšie lekcie, ktoré som sa kedy naučil.

Existujú na tomto svete tri veci, ktoré si nemôžete nikde kúpiť: priateľstvo, rodinu a pokoj.

To je to, čo sme ako deti pochopili v Saint-Dié. To je to, čo chcem, aby pochopil aj môj syn.

To je to, čo dúfam, že jedného dňa pochopia všetci tí ľudia, ktorí na mňa pokrikujú.

Možno je každý z nás iný, áno.

Ale všetci sme bratia.

Originálny článok: theplayerstribune