Eric Cantona: Čo je zmyslom života?

Musím Vám povedať príbeh, ktorý vyformoval všetko, čím som. Stal sa ešte predtým, ako som sa narodil.

Musíme sa vrátiť do roku 1939, do časov španielskej občianskej vojny. Môj starý otec z matkinej strany pochádzal z Barcelony a bojoval proti diktátorovi Francovi až do krutého konca. Na konci vojny bol hľadaným mužom a ostávalo mu iba niekoľko minút na útek predtým, ako nacionalistickí vojaci obsadili mesto. Musel prejsť cez Pyreneje, aby sa dostal do Francúzska a nemal čas ani rozlúčiť sa. Bol to koniec. Život alebo smrť.

Takže predtým ako odišiel, vybral sa hľadať svoju priateľku a spýtal sa jej: ,,Si pripravená ma nasledovať?"

Mal 28 rokov. Ona mala 18. Mala opustiť rodinu, priateľov, všetko.

Ale ona povedala: ,,Áno, samozrejme."

To bola moja stará mama.

Utielki do utečeneckého tábora Argelès-sur-Mer, na pobreží Francúzska. Bolo tam viac ako 100 000 španielskych utečencov. Dokážete si predstaviť, že by ich Francúzsko poslalo naspäť? Oni to však neurobili, ale prejavili k nim súcit. Ľudstvo by malo vždy súcitiť s tými, ktorí trpia. Moja starí rodičia prišli do Francúzska a nemali nič. Museli začať svoje životy od nuly. Po určitom čase dostali možnosť pracovať na priehrade v Saint-Étienne Cantalès. Taký je život prisťahovalcov. Ideš tam, kam musíš. Tak išli a vytvorili si svoj vlastný, nový život.

Moja mama sa tam narodila o niekoľko rokov neskôr a rodina sa potom presťahovala do Marseille.

Tento príbeh je v mojej krvi. Formoval ma ako ľudskú bytosť. Existoval ale iba v mojej hlave, ako nejaký sen. Neexistujú žiadne fotografie z ich utrpenia, iba príbehy. Z tej doby neexistovalo nič, na čo by ste sa mohli pozrieť, čoho by ste sa mohli dotknúť. Neskôr, v roku 2007, sa našiel slávny ,,Mexický kufor" fotografa Roberta Capu v dome v Mexico City. V tých starých krabiciach sa nachádzalo asi 4500 negatívov zo Španielskej občianskej vojny, ktoré chýbali niečo viac ako 60 rokov. Ako sa dostali do Mexika, nevie dodnes nikto.

Bol som veľmi zvedavý, takže keď bola v New Yorku exhibícia týchto fotografií, vybral som sa tam aj s mojou ženou.

Väčšina z nich boli iba malé negatívy. Museli ste na ne pozerať pod lupou. Niekoľko fotografií v strede expozície bolo však obrovských. Boli vysoké takmer tri metre. Ľudia na fotografiách boli v životnej veľkosti. Vyvolávalo to pocit, akoby ste sa ich mohli dotknúť.

A vtedy som uvidel môjho starého otca.

Znie to neuveriteľne, že?

Ale naozaj tam bol. Bol vtedy ešte mladý. Bol som presvedčený, že to bol on, ale nemohol som si byť úplne istý, pretože som ho nikdy tak mladého nevidel. Keď exponáty presťahovali do Francúzska o pár mesiacov neskôr, vzal som moju mamu, aby sa pozrela na tú fotografiu.

Spýtal som sa jej: ,,Je to naozaj on?"

A moja mama mi odpovedala: ,,Áno, je to on. Je to chvíľa, kedy utekali do hôr."

Bolo to neskutočné.

Predstavte si, že by sa môjmu starému otcovi nepodarilo utiecť. Predstavte si, že by s ním moja stará mama nešla. Možno by neexistovala moja mama. Možno by som potom neexistoval ani ja. Toto je však iba polovica môjho príbehu. Existuje ešte jedna fotografia, ktorá formovala môj život.

Prastarí rodičia môjho otca boli takisto utečenci. Prišli do Francúzska zo Sardínie v roku 1911, aby utiekli pred chudobou. O tri roky neskôr bol môj prastarý otec povolaný, aby slúžil v 1. svetovej vojne. Počas nej bol silno otrávený plynom, takže posledné roky jeho života strávil fajčením eukalyptu, aby mohol lepšie dýchať.

Jeho syn, môj starý otec, bojoval za Francúzsko počas 2. svetovej vojny. Keď sa vrátil domov, stal sa stavbárom. Nakoniec sa mu podarilo ušetriť dostatok peňazí, aby si mohol kúpiť svoj vlastný kúsok zeme na okraji kopca v Marseille, keď bol môj otec teenagerom. Na tom pozemku bola jaskyňa. Potrebovali predsa niekde žiť, kým môj starý otec postavil dom. Takže čo robili? Je to jednoduché. Žili dva roky v jaskyni. Znie to ako mýtus, ktorý rozpráva Vaša rodina, keď spomínajú na staré časy. V skutočnosti ale existuje jedna fotografia mojich starých rodičov a môjho otca v jaskyni v zime v roku 1956.

Môj starý otec to celé budoval roky. Najprv urobil výklenok, potom malú terasu a potom nad jaskyňou vybudoval domov pre svojich rodičov. Toto je dom, v ktorom som vyrastal. To je to, čo som zdedil. Toto je moja krv. Jedna z mojich prvých spomienok je, ako nesiem 10 vriec s pieskom hore na kopec. Až potom som mohol ísť hrať futbal. Cez deň pracoval môj otec na výstavbe domu a v noci pracoval v psychiatrickej liečebni. Dokonca aj táto časť mojej histórie má zvláštny význam.

To, že môj otec začal pracovať v práve v tej konkrétnej psychiatrickej liečebni malo svoj dôvod. Urobil to preto, lebo jeho krstný otec tam bol pacientom. Volal sa Sauveur a bol bratom môjho starého otca. Počas 2. svetovej vojny bol 5 rokov väznený a po tejto traume bol prevezený do nemocnice Edouard Tolouse. Môj otec mal so Sauveurom veľmi blízky vzťah a práve táto skutočnosť ho prinútila, aby tam začal pracovať. Nakoniec sa dostal do časti, kde bol jeho krstný otec a staral sa oňho každú noc.

Toto je moja rodina. Toto je moja história. Toto je moja duša. Žil som po celom svete. V skutočnosti som práve minulý rok kúpil poľnohospodársky pozemok na Sardínii, aby som sa znovu prepojil s históriou mojej rodiny. Vždy však budem milovať Marseille celým svojím srdcom práve kvôli týmto spomienkam, ktoré ma formovali. Vždy to bude moje mesto.

Keď sa ma ľudia pýtajú prečo som hral futbal svojím spôsobom, toto je moja odpoveď. Futbal prináša do života zmysel, to áno. Ale život takisto prináša zmysel do futbalu. Takmer nikdy som nehovoril o týchto osobných príbehoch, špeciálne o krstnom otcovi môjho otca. Je to veľmi zložité. Keď o tom hovorím, je to ako keby za mňa hovorili anjeli. Delím sa však s Vami o moju históriu kvôli veľmi dôležitému dôvodu.

Žijeme v časoch veľkej chudoby, vojny a prisťahovalectva. Na svete je veľa ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť kúpu futbalovej lopty. Potom sú tu ľudia, ktorí si nemôžu dovoliť zaplatiť 200€ a ísť si pozrieť zápas anglickej Premier League, alebo zaplatiť 400€ ročne a pozrieť si ho v TV. Futbal je skvelý životný učiteľ. Je to jedna z najväčších životných inšpirácií. Dnešný futbalových biznis model však ignoruje vo svete veľmi veľa vecí.

Chudobné štvrte potrebujú futbal rovnako, ako futbal potrebuje chudobné štvrte. Musíme podporovať udržateľnejší, pozitívnejší a inkluzívnejší futbal a ja urobím všetko preto, aby som pomohol. Preto sa pridávam k organizácii Common Goal ako ich prvý mentor. Cieľom Common Goal-u je odblokovanie 1% z celkových prijímov futbalového priemyslu pre futbalové charitatívne organizácie. Už viac ako 60 futbalistov prisľúbilo 1% zo svojho platu. Krásne na tom je, že sú to hráči z veľkých klubov, malých klubov, muži a ženy z líg z celého sveta.

Futbal by mal byť pre ľudí. Nemusí to byť utopická myšlienka. Neexistuje žiadny dôvod, prečo by sa hlavní hráči dnešného futbalu nemohli spojiť a podporiť sociálny aspekt futbalu. Všetci z nás, či už sme bohatí, alebo chudobní, či už sme prisťahovalci alebo občania desiatej generácie, nájdeme vo futbale rovnakú radosť. Hovoríme rovnakým jazykom, cítime rovnaké emócie.

Celý čas dostávam tie isté otázky o mojej kariére.

,,Aké to bolo hrať za United? Prečo ti to išlo tak dobre?"

Ľudia chcú nejakú zložitú odpoveď. Chcú počuť nejaké tajomstvo. Odpoveď je ale veľmi jednoduchá. Sir Alex Fergusom bol majstrom v jednej veci: kedykoľvek sme vybehli na ihrisko, po tých hodinách a hodinách tréningu, mohli sme si dovoliť byť na ihrisku slobodní. Cítili sme absolútnu slobodu v tom, kde sme sa mohli na ihrisku pohybovať, mohli sme hrať tak, ako sme chceli.

Nedokázal som futbal tolerovať inak.

O čo ide vo futbale, keď nie o slobodu?

Takže mi dovoľte, aby som položil túto jednoduchú otázku tým, ktorí dnes riadia futbalový svet - futbalistom, agentom, sponzorom a organizáciám...

O čo ide vo futbale, keď nie o slobodu?

O čo ide v živote, keď nie o slobodu?

Čo je zmyslom života?

Myslím si, že sa všetci zhodneme v tom, že môžeme pre ľudstvo urobiť viac.

Teraz poznáte moju minulosť, moju históriu. Pochádzam z rodiny prisťahovalcov, povstalcov, vojakov a robotníkov. Nemali sme toho veľa, keď som bol dieťa. Pre mňa je však pravda života v tom, že aj v malých veciach dokážete nájsť veľké emócie.

Možno aj malý piknik s rodinou. Tri páry ponožiek, zrolované do tvaru lopty a previazané šnúrkami. Hrali sme futbal na slnku. Potom sme ležali na tráve. Očarilo nás všetko a nič.

Keď som skončil s futbalom, mal som 30 rokov. Viete čo som urobil? Niečo, čo bolo pre mňa výnimočné. Išiel som žiť tam, odkiaľ museli moji starí rodičia v roku 1939 utiecť.

Išiel som do Barcelony.

Originálny článok: theplayerstribune.com