Gennaro Gattuso: deň, keď ma Gazza nachytal

Pamätám si, že ako prvý, koho som kedy videl ,,stratiť hlavu,, bol môj brat. Mal som osem alebo deväť rokov. Mal som nalepený plagát Salvatore Bagniho na stene mojej izby. Bol to reklamný plagát - mal obuté ,,žabky,, Dr. Martens. Bagni bol môj veľký hrdina.

Vec, ktorá ma na ňom zaujala asi najviac bolo, že hral vždy so štulpňami zrolovanými až ku kotníkom. Nikdy ich nenosil tak, ako by sa malo, ako ich nosili ostatní hráči. Možno sa Vám to zdá divné, že zrovna na to sa sústredil mladý chlapec ako ja, ale páčilo sa mi, že si tie svoje tekné nohy vôbec nechránil.

Mama mi povedala, aby som dal ten plagát dole. Ako som ho strhol, strhol som zároveň aj farbu zo steny. Dostal som facku.

BUDEM TO ROBIŤ PO SVOJOM

Neznášal som prehry, dokonca ja keď som hral karty s kamarátmi, musel som vyhrať. Je to súčasť môjho charakteru a vždy som bol posadnutý túžbou zvíťaziť vo všetkom, čo som robil. Bezpochyby je to súčasťou mojej DNA. Je to vlastnosť, ktorú som zdedil od môjho otca - a mojich strýkov. Vlastne od každého z mojej rodiny...všetci sme rovnakí. Ako hráč som robil veci po svojom. Nie vždy som sa riadil radami iných - jednoducho hral som po svojom. Každý deň som sa vážil a jedol rovnaké jedlo - ryžu a kuracie prsia. Roky som sa nedotkol ani pohára s vínom, pil som iba vodu. Každý večer som si išiel zabehať. 

Pred zápasom som bol maniak. V noci som nespal a pozeral som televíziu a potom som spal až poobede pred zápasom. Možno preto som nikdy nemal spolubývajúceho aj napriek tomu, že som nejakého chcel. Pamätám si, že pred zápasom AC Miláno - Inter Miláno v semifinálne Ligy Majstrov v roku 2003, som musel spať na sedačke už dva týždne pred zápasom. Bol som tak napumpovaný.

Nedávno som sa rozhodol, že už nebudem hrať viac futbal s mojimi kamarátmi, pretože som sa s nimi púšťal do hlúpych hádok každý jeden raz. Rovnaké to je s mojimi kolegami v AC Miláno alebo s mojimi bývalými spoluhráčmi. Pokúšal som sa s nimi nesúťažiť, pretože vždy, keď si na seba oblečiem dres a obujem kopačky, už viac nevidím tváre svojich protihráčov. A neuvedomujem si, čo robím. Potom si uvedomím, že ,,som urobil toto, povedal toto," a cítim sa trápne.

Takže je lepšie, ak nebudem hrať už vobec. Radšej si pôjdem sám zabehať. Kdekoľvek sa pri hre objaví lopta, to zviera vo mne sa prebudí.

NÁDOBY NA PALIVO AKO BRÁNKOVÉ ŽRDE

Od prvého momentu, kedy som reprezentoval na ihrisku svoje družstvo - futbal sa stal pre mňa východiskom. Dovtedy som hral futbal iba tak, že sme používali nádoby na palivo z lodí ako bránkové žrde - hrávali sme na pláži, okolo nás boli rybári a behali sme po kameňoch a mušliach, ktoré boli v piesku. Jednoznačne to pridalo niečo navyše do môjho herného štýlu.

Bolo to nádherné detstvo. Hral som na San Sire, Wembley, Maracane a La Bombonere každý deň, pretože tak sme volali pláže a ulice, na ktorých sme hrali futbal.

Dnes sú priority iné. Deti musia ostať v škole do piatej hodiny poobede, pretože ich rodičia pracujú, takže nemôžu hrať futbal tak často, ako sme mohli my. Na severe Talianska je hrať futbal na ulici ešte ťažšie a pokiaľ sa dieťa neprihlási do nejakej futbalovej školy, tak nemá veľmi čo robiť.

Minulý rok sa ale stalo niečo krásne. Poslal som svojho 10 ročného syna Francesca do Kalábrie. Keď sa o 6 týždňov neskôr vrátil, bol strašne napumpovaný, s vášňou mi hovoril o veciach, ktoré zažil - rovnaké príbehy, ktoré som v jeho veku zažíval ja. Bolo to, akoby som sa vrátil v čase.

V ťažkých časoch jednoducho zavriem oči a v mysli sa vraciam naspäť v čase - na tie pláže, k tým spomienkam. Býval som na ulici až do mojich jedenástich rokov. Nebolo to preto, že by som nemal rodinu alebo domov. Bolo to preto, že to bola jediná možnosť, ako som mohol športovať a nájsť si kamarátov. Neboli sme veľmi bohatí - ľudia pracovali celý deň za veľmi málo peňazí. Jediné, čo sme mohli ako deti robiť bolo, že sme išli von, hrali sme futbal a zabávali sme sa. Nič iné sme nemali, ale bolo nám to jedno. Myslím si, že moja snaha o úspech plynie z toho, že ako dieťa som toho veľa nemal.

MODRÝ RANGER

Keď som mal 12 rokov, dostal som sa do akadémie AC Perugia, kde som strávil 5 rokov. Prvé mesiace boli hrozné - cítil som sa osamotený, nikomu som ale nič nepovedal, pretože vo vnútri som bol presvedčený, že som na správnom mieste. Vyhrali sme takmer každý turnaj, ktorého sme sa zúčastnili a ja som cítil, že sa ako hráč veľmi zlepšujem. Cítil som, že sa vo mne hlad po víťazstvách zvyšuje každým dňom. 

Bola to však doba, kedy nebolo veľmi bežné, aby hrával mladý hráč pravidelne v Serii A.  Niektorí tréneri si mysleli, že som výnimočný a mám talent, ale mňa nezaujímalo nič iné ako tvrdá práca - behanie, bicyklovanie, cvičenie v posilňovni a boj za to, aby som sa vo futbale presadil.

Onedlho ma pozvali do Talianskej reprezentácie do 18 rokov. Hral som na turnaji vo Francúzsku, na ktorom bolo niekoľko skautov z európskych klubov. Jeden z Rangers ma videl a páčilo sa mu, ako som hral. Netrvalo dlho a bol som na ceste do Glasgowa. Mal som iba 19 rokov.

Glasgow bolo prvé miesto, kde som začal uvažovať ako profesionálny futbalista. Keď som hral v Perugii, vo vnútri som cítil, že mi chýba mentálna sila na to, aby som vybehol na ihrisko a hral bez strachu z toho, že urobím chybu. Triasli sa mi nohy. Keď som ale prišiel do Škótska, všetko sa zmenilo. Pochopil som, že môžem hrať futbal na najvyššej úrovni a mať to šťastie hrať s hráčmi ako Brian Laudrup, Jons Thern a Paul Gascoigne.

Aj keď z pohľadu jeho správania sa nebol často zrovna dobrým príkladom, Gascoigne mi dával cenné rady a pomohol mi usadiť sa v Glasgowe. Gascoigne je známy svojimi žartami - napríklad, mňa v Rangers privítal tak, že vykonal veľkú potrebu do mojich ponožiek - urobil ale aj veľmi veľa dobrých vecí, o ktorých ľudia nevedia.

TO MI PRISTANE

V Rangers je pravidlo, ktoré platí od roku 1950, že hráči musia prísť na každý tréning v obleku a v kravate. Bol som tínedžer. Mali ste šťastie, ak ste ma videli v kabáte v nedeľu - nebol to môj štýl. A tak ma Paul vzal k najdrahšiemu krajčírovi v Glasgowe a povedal mi, aby som si vybral sedem alebo osem oblekov. Povedal mi, že krajčír ma zmluvu s klubom čo znamenalo, že hráči si mohli vybrať všetky obleky, ktoré chceli a peniaze sa budú strhávať v mesačných splátkach z výplaty hráčov počas celej sezóny. Vybral som si obleky, košele, kravaty a keď sme prišli k pokladni, vyšlo to na 10 000 libier.

O niečo neskôr som zistil, že medzi klubom a krajčírom nebola žiadna zmluva. Bol to Paulov trik na to, aby mi mohol pomôcť - niečo, o čom sa rozhodol sám a v danom momente. Všetky obleky mi zaplatil. Toto je Paul Gascoigne, ako ho veľa ľudí nepozná. Nie je na tom teraz veľmi dobre. Mal problémy s alkoholom, ale aj napriek tomu spolu hovoríme veľmi často. Spomienky na Paula ostanú navždy vo mne a uistím sa, aby sa ľudia dozvedeli o jeho veľkom srdci. Vždy uvažoval trochu inak a zabával celú šatňu.

Na svoje časy v Rangers spomínam veľmi rád. Miloval som vášeň Old Firm derby. Boli to zápasy, v ktorých išlo o viac ako o futbal. Pre miestnych hráčov, konkrétne pre Allyho McCoista, to bolo viac ako len hra.

Pamätám si, ako za mnou prišiel Walter Smith, niekoľko týždňov pred týmto derby zápasom. Každý deň mi hovoril: ,,Prosím, Rino, nesprávaj sa ako zviera, nedostaň žltú kartu príliš skoro." Potom začal zápas a ja som dostal žltú kartu asi za 20 sekúnd. Cez polčas som prišiel do kabíny, v hneve som rozkopol dvere a skončil som s hlbokou tržnou ranou nad obočím. Chcel som byť vystriedaný, pretože som ledva videl, ale Smith mi povedal, aby mi to zašili a aby som sa vrátil späť na ihrisko. Takto ľudia v Rangers vnímali toto derby.

Keď som podpísal zmluvu s Rangers, mal som na sebe kríž, ktorý mi dala moja mama a každý sa na mňa pozeral veľmi divne. Čudoval som sa, aký maju ku*va problém, keď tak na mňa pozerajú. Bol som naivný. Nechápal som, čo to naozaj znamená "Protestanti proti Katolíkom." Pochopil som to neskôr, ale nikto mi nikdy nepovedal, aby som ten kríž nenosil.

Aby som bol úprimný, najväčším problémom bol náš tréner Dick Advocaat. Chcel, aby som hrával pravého obrancu. Ja som tam ale hrať nechcel, čo bolo pre mňa veľmi frustrujúce.

NEPRAVEDPODOBNÁ VERNOSŤ

Počas mojej hráčskej kariéry som si spätne nepozrel žiadny zápas. Nikdy. Teraz, keď už nehrám, pozrel som si zopár záberov, na ktorých som stratil nervy a sám seba sa pýtam: ,,Bol som to naozaj ja? Naozaj som to urobil?" Akoby som nespoznával samého seba.

Keď vidím obrázky, na ktorých držím pod krkom Joa Jordana a na ruke mám nápis Respect, musím sa smiať, pretože inak by som musel plakať. Bol to incident, ktorý trval asi jednu sekundu, ale nie je to zrovna príklad ideálneho správania.

Rovnaké pocity mám, keď vidím obrázok, na ktorom vrčím na Ronalda, najlepšieho hráča na svete, počas milánskeho derby. Alebo so Zlatanom Ibrahimovićom počas zápasu s Ajaxom. Mal by som sa cez to preniesť, alebo možno nemal...

Keď Ibrahimović prišiel do AC Miláno, stačil nám jeden jediný pohľad, aby sa medzi nami vyčistil vzduch. Stačilo, aby sme na seba pozreli a obidvaja sme vedeli, ako pocity máme pri futbale - rovnaké. Boli sme veľmi odlišnými hráčmi, ale naša povaha a víťazná mentalita boli rovnaké. Chápali sme jeden druhého.

Ako futbalista poznáte, keď niekto chce úmyselne zraniť svojho protihráča a keď je agresivita jedna z hráčovych charakteristík. Nikdy som na ihrisko nešiel s cieľom zraniť protihráča. Vždy som chcel bojovať a získať loptu ako prvý - získať loptu za každú cenu. Tak som bol nastavený. Vždy.

Keď sa mi nedarilo podľa mojich predstáv, moje prvé myšlienky boli to, ako najlepšie pomôcť Carlovi Ancelottimu. Bol dlhé roky mojim trénerom v AC Miláno a je pre mňa ako otec. Musíte ho kvôli jeho osobnosti milovať...a kvôli tomu, ako viedol kabínu. Je nenapodobiteľný, jedinečný. Keď rozprával, bol veľmi stručný a málokedy sa nahneval. Tajomstvom nášho úspechu bolo, že sme boli s Carlom sedem rokov a poznali sme sa tak veľmi, že sme boli takmer ako rodina.

CHYTANIE DYCHU

Jednou z veľkých vecí, ktoré urobil bolo, že vytvoril partnerstvo medzi mnou a Pirlom. Hrali sme spolu v národnom tíme veľa rokov, od mládežníckych kategórií, ale on bol ,,mezzapunta" - ofenzívny stredopoliar. Bol to Ancelotti, kto Pirla posunul trochu hlbšie, takže hral bližšie pri mne. Andrea nebol z tohto sveta...bol schopný hrať hocikde. Mal neuveriteľné schopnosti a techniku, ale veľa ľudí zabúda, že bol schopný behať celý deň. Pirlo bol zviera. Mohol behať celý zápas bez toho, aby sa cítil unavený, hoci som si celkom istý, že aj ja som mu pomohol ušetriť niekoľko kilometrov.

Mal som veľké šťastie, že som mohol hrať po jeho boku, pretože vždy, keď som sa na ihrisku dostal do problémov som vedel, že mu môžem prihrať loptu a ,,ísť sa radovať". Je viac ako jasné, že ja som bol bez neho viac ,,stratený" ako on bezomňa.

Pokiaľ nepoznáte Andreu možno si myslíte, že je chladný, tichý, nie príliš sebavedomý, ale verte mi, že to ho absolútne nevystihuje. Je to pekný vyje*anec, vždy sa zabáva a neustále vymýšľa rôzne vtipy. Bolo skvelé ho mať ako spoluhráča a vždy bol dôležitým členom tímu. Tráviť s ním čas po večeri bolo vždy vynikajúcim zážitkom.

Ľudia sa ma vždy pýtajú na príbehy z jeho autobiografie. Verte mi, že v knihe nie je ani 10% z toho, čo vyviedol on mne a ja jemu. Nedokážete si ani predstaviť, koľko faciek som mu za ten čas dal . Ak by každá facka mala hodnotu 1 cent, mal by som teraz pravdepodobne asi 1 milión EUR.

Vždy sa ma snažil naštvať...a naštvať ma je veľmi jednoduché. Ja som bol vždy vystresovaný a on bol vždy pokojný, takže mimo ihriska sme boli veľmi dobrá dvojka. Ostatní sa na nás vždy zabávali, pretože Andrea ma svojimi žartami vždy dostal a ja som na to reagoval nepublikovateľným spôsobom.

Raz, pred semifinále Ligy Majstrov proti Manchestru United v roku 2007, všetci jedli zmrzlinu, zatiaľ čo ja som jedol ryžu. Povedal som: ,,Chlapci, zajtra máme dôležitý zápas, tak sa prosím koncentrujte." Toto Vám vysvetľuje, ako veľmi som dbal na diétu. Massimo Oddo sa zasmial a povedal mi: ,,Ale no, veď si dáme iba trochu zmrzliny, nie sme takí blázni ako ty."

Naozaj ma provokoval, takže som stratil nervy a zapichol som mu do nohy vidličku. Vedel, že sa to stane, pretože som ho varoval. Keď sa hráte na vtipného a provokujete ma, prichádza na rad vidlička. Provokoval, provokoval, tak aj prišla.

Tiež sme raz boli s národným tímom pred Majstrovstvami Sveta v roku 2006 v tréningovom centre v Taliansku. Po tréningu som išiel k fyzioterapeutovi a počas toho, ako som tam bol, sa Pirlo a De Rossi schovali pod posteľ v mojej izbe. Tí idioti tam čakali tri hodiny, až kým som konečne prišiel. Až takto zúfalo ma chceli nas*ať. Prišiel som okolo jedenástej večer, pripravený na spánok a v tom obidvaja vybehli a nastrašili ma tak, že som sa skoro pos*al! Zamkol som dvere a zbil som ich.

NA VRCHOLE SVETA

Na národný tím mám samozrejme niekoľko nádherných spomienok. Mojim chlapčenským snom bolo hrať za AC Miláno a zdvihnúť nad hlavu pohár pre víťaza Ligy Majstrov, ale ani jedného dňa som si nedovolil snívať o tom, že by som niekedy nad hlavu dvihol pohár pre víťaza Majstrovstiev Sveta. Zahrať si na jednom šampionáte, možno, ale ísť tam a vyhrať ho? Prestaňte, to by bol až príliš veľa.

Trvalo mi veľmi dlho kým som si uvedomil, že som sa naozaj stal majstrom sveta. Až do semifinálového zápasu s Nemeckom sme si vôbec neuvedomovali, aké šialenstvo vládne v Taliansku. Ten entuziazmus v nás vrel. Predtým, ako sme odišli z Talianska, sme boli urážaní takmer po každom tréningu...a zároveň bol vtedy na pretrase škandál Calciopoli...a potom, z ničoho nič, sme nad hlavy dvihli pohár pre víťaza Majstrovstiev Sveta ako národní hrdinovia. Bol to neuveriteľný zvrat.

Za veľa vďačíme Marcellovi Lippimu. Po víťaznom semifinále sme vedeli, že Lippiho trénerské časy sa môžu po finále skončiť, nech už to dopadne akokoľvek. Na začiatku bol doslova masakrovaný médiami kvôli jeho synovi, ktorý bol údajne zapojený do korupčného škandálu, takže to bolo pre neho veľmi stresujúce obdobie. Môj inštinkt mi povedal, aby som išiel za ním a tešil sa s ním, možno by ho to presvedčilo, aby ostal. Preto ste mohli vidieť video, na ktorom ho tak nadšene chytím, po našom víťaznom finále.

Bol som vlastne iba v spodnom prádle, pretože trenírky sa mi roztrhli, ako som šprintoval za svojimi spoluhráčmi po víťazstve v pokutových kopoch. Ako som sedel, trenírky sa mi zachytili o lavičku, takže keď som sa postavil, celé sa roztrhli. Takže som sa počas najväčšieho momentu v mojej kariére ocitol v spodnom prádle...a hádal som sa - tentoraz s lavičkou...

Či mi chýba hráčska kariéra? Nie, ani náhodou. Odovzdal som futbalu viac ako som mohol. Vždy som dal zo seba všetko. Bola to moja vášeň a ja som jej vždy chcel dať viac ako som mohol - urobil by som to aj za desatinu toho, čo som vyhral.

Raz v AC Miláno, bolo asi 5 minút do zápasu s Cataniou, som si roztrhol kolenné väzy. Ale ja som sa rozhodol hrať. Cítil som, že niečo nie je v poriadku, ale v živote som už dostal toľko rán a úderov, že som si povedal, že toto je iba jeden z ďalších. Za farby AC Miláno som bol ochotný urobiť hocičo. Svojmu telu som nikdy nedoprial žiadny oddych a tak prišli následky. Ak sa pozriete na moju ruku zistíte, že nevyzerá úplne v poriadku. Bolo mi povedané, aby som išiel s rukou na operáciu, takže by som musel byť bez futbalu dva mesiace. Po štyroch dňoch som dal dole dlahu a išiel som hrať. Nasledujúce dva roky, vždy keď som spravil ,,šmýkačku", musel som si ruku napraviť naspať.

Keď sa pozriem na svoju kariéru, zásadné bolo, že som mal vždy súdnosť. Vždy, keď som urobil chybu som sa ospravedlnil a prijal som zodpovednosť. Túto vlastnosť mám aj dnes, pretože keď sa posadím na lavičku ako tréner, stále vnímam zápas veľmi vášnivo.

Cítim, že som sa veľmi ukludnil, ale keď mi niekto povie, aby som sa stal kňazom, odpoviem mu: ,,Prepáč, ale nie, pretože mám rád tú vášeň. Musím mať tú vášeň.