V Neapole nemáme len jedného futbalového trénera. Máme tri milióny trénerov. Každý muž, žena a dieťa presne vie, čo je pre Neapol najlepšie. Každý štvorročný chlapec v parku vie, ako môžeme strielať ešte viac gólov.
Každá 90 ročná žena, ktorá je celý deň vo svojej záhrade Vám povie, prečo musíme zmeniť našu formáciu. Ten pocit...tá vášeň, majú to v krvi.
V Neapole je futbal náboženstvom a štadión San Paolo kostolom. Neapol je jediným hlavným klubom v tejto oblasti a neapolčania sa cítia jeho súčasťou - pretože aj sú! Na futbal myslia hneď ako sa zobudia, hovoria o ňom celý deň a v noci o ňom snívajú. Niekedy to vyzerá tak, že záleží iba na futbale, na ničom inom.
Zvykol som si na to. Futbal je môj život už 29 rokov. Tie pocity, ktoré prechádzajú žilami každého neapolčana? Tak tie sú aj vo mne. Sú vo mne od mojich siedmich rokov, kedy som sa zo Slovenska pozeral, ako dvaja brazílčania ,,úradujú" v Kalifornii.
Majstrovstvá Sveta v roku 1994 boli v USA a v Banskej Bystrici, v meste kde som žil, začínali zápasy až o 23:00. Rodičia boli príliš unavení z práce, aby boli hore a pozerali so mnou. Tak som sedel sám v našej obývačke a pozeral. Slovenská televízia vysielala veľa zápasov Brazílie. Ten tím bol tak rýchly. Nikdy som nič podobné nevidel.
Brazília mala tých dvoch útočníkov: Romária a Bebeta. Fascinovali ma. Dribling, prihrávky, rýchlosť - videl som každý ich zápas, ktorý som mohol. Futbal, ktorý predvádzala Brazília bol odlišný od všetkého, čo som dovtedy videl na Slovensku, alebo dokonca aj vo veľkých Európskych zápasoch, ktoré som sledoval v televízii. Boli tak uvoľnení a kreatívni.
,,V Neapole je futbal náboženstvom a štadión San Paolo kostolom."
V tom čase som hral futbal iba tri roky. Prvé kopačky mi rodičia dokonca kúpili ešte predtým, ako som začal hrať. Od prvého momentu ma tréner postavil do stredu poľa. Povedal mi, aby som chodil často do útoku. Od tej chvíle som svoju pozíciu nikdy nezmenil. Miloval som pozíciu voľného podhrotového hráča od prvého momentu. Mohol som byť kreatívny a videl som celé ihrisko.
Vždy keď som pozeral televíziu, sledoval som hráčov, ktorí nastupovali na mojej pozícii. Sledoval som Zinedina Zidana a Pavla Nedvěda. Boli rýchly, síce nie až tak veľmi, rovnako ako ja. Boli skvelými nahrávačmi a veľmi dobre čítali hru. Chcel som byť ako oni. Vždy som sa ubezpečil - bolo jedno, v akom tíme som hral - aby som zostal na mojej pozícii.
Mal som 15 rokov keď som odišiel z domu. Presťahoval som sa do Bratislavy, hlavného mesta Slovenska, aby som sa pripojil k tímu ŠK Slovan Bratislava.
Bol to väčší klub ako všetky v okolí môjho domova a ponúkli mi vyššiu úroveň futbalu. Nebol som tam však dlho. O dva roky som sa presťahoval o 800 kilometrov ďalej, do nového klubu, do novej krajiny a do nového spôsobu života - do Talianska.
Bol som síce ďalej od domova, ale bližšie k môjmu cielu stať sa profesionálnym futbalistom.
Brescia je malé mesto na severe Talianska. Prispôsobiť sa tamojšiemu životu mi nerobilo problémy - okamžite som sa cítil ako doma. Ľudia boli tak priateľskí a príjemní, že inak ako doma som sa tam ani cítiť nemohol. Počas prvých mesiacov som musel chodiť do školy. Bolo to pre mňa ťažké, pretože som nehovoril po Taliansky. Ale ten pocit lásky bol ohromujúci. Každé dieťa v škole chcelo, aby som sa tam cítil ako doma. Pozývali ma k sebe domov na večeru a ukazovali mi miesta mimo Brescie - snažili sa ako najviac mohli, aby mi opísali jedlo, ktoré sme jedli a miesta, ktoré sme navštívili.
Taliansky spôsob života sa stal postupne aj mojím spôsobom života. Na futbalovom ihrisku som takisto prispôsobil svoju hru. Začal som hrať za seniorov a to bol level, aký som nikdy predtým nezažil.
O tri roky neskôr som sa presúval opäť. Tentokrát to až taká zmena nebola, pretože som ostal v Taliansku. Brescia ma predala v roku 2007 do Neapola.
Môj prvý deň v Neapole bol prvým aj pre Ezequiela Lavezziho. Zamestnanci klubu nám ukázali štadión San Paolo a neskôr nás predstavili na tlačovej konferencii. Počas tých pár hodín som zistil, že toto miesto bolo iné, ako všetky, ktoré som doteraz navštívil alebo ešte niekedy navštívim.
Na stenách štadióna som pozoroval fotografie legendárnych neapolských hráčov. Legendy ako Maradona, Ferrara a Bruscolotti. Videl som trofeje za víťazstvo v Serii A a v talianskom pohári a pochopil som, že Neapol je špeciálne miesto a SSC je špeciálny klub.
Niekoľko dní po podpise zmluvy som si išiel nájsť svoj prvý dom. Vyzeralo to, že každý koho som stretol poznal mňa a môj príbeh. Nemohol som tomu uveriť. Láska, ktorú som cítil v Bresci bola ničím oproti vášni fanúšikov Neapola. V Bresci som bol iba mladý chlapec, o ktorom nikto nič nevedel. Ale v Neapole som nemohol ísť ani na kávu bez toho, aby som nestretol fanúšikov Neapola.
Myslel som si, že po niekoľkých rokoch som vášeň neapolčanov naozaj pochopil.
Keď sme však v roku 2012 vyhrali Taliansky pohár, videl som, čoho je Neapol naozaj schopný. Neapol vyhrala túto trofej naposledy pred 25 rokmi a po našom víťazstve v Ríme som spoznal odlišnú stránku mesta. Bolo to...šialenstvo. Toto slovo to vystihuje asi najlepšie. Ako ozaj, ozaj obrovské šialenstvo. Najlepší druh šialenstva. Keď sme sa vracali z Ríma, z každého okna trčali ľudia a vlajky - bolo to nádherné. Vyhrať niečo v Neapole je lepšie ako vyhrať kdekoľvek inde na svete. Nevyhrali sme iba my ako hráči, vyhralo celé mesto, celý ľud. To tu robí víťazstvo špeciálnym.
Zápasy Ligy Majstrov a Európskej ligy mi odvtedy ukázali tu druhú stránku Neapola. Prichádzajú sem tímy z celého kontinentu a vy im to vidíte v tvárach...sú ,,mimo,, z tej vášne a hluku našich fanúšikov. Nemáme najväčší štadión v Európe, dokonca ani v Taliansko, ale vďaka našim fanúšikom to vyzerá, že je väčší ako sám život.
Stáť na štadióne San Paolo a počúvať ako sa hymna Ligy Majstrov ozýva štadiónom...to je pre mňa ten najlepší zvuk.
V Neapole a v Taliansku mám všetko, čo som kedy potreboval.
Futbal je pre mňa dôležitý a to, že som mohol hrať za Neapol už 10 rokov je pre mňa veľká česť. Dôvod, pre ktorý som tu ostal je ale väčší ako futbal. V Neapole som súčasťou komunity - rodiny - ktorá má v mojom srdci veľmi zvláštne miesto. Potrebujem viac ako dostať výplatu a získať trofeje. Potrebujem cítiť niečo v mojej duši.
Neapol mi to dal a ja som mu za to navždy vďačný.
Ďakujem.
Originálny článok: theplayerstribune.com
